Novohrad

EKONOMICKO-SOCIÁLNA SITUÁCIA A POLITICKÁ ATMOSFÉRA

V NOVOHRADE V ROKOCH HOSPODARSKEJ KRÍZY.

1939-1945

V počiatočnej etape národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku v rokoch 1939-1941, v etape zápasu o vedomie národa, v ktorej nacionálna a sociálna demagógia ľudákov zaznamenala čiastočný úspech, bolo prvoradou úlohou ilegálnej komunistickej strany odhaľovať pozadie vzniku slovenského štátu a poukazovať denne na jeho reakčnú fašistickú protinárodnú a protiľudovú tvár.

Mýtus o samostatnosti Slovenska a o slobode slovenského národa bolo potrebné definitívne rozbit.

Vzrastajúca sociálna nespokojnosť, vyplývajúca z hospodárskeho stavu štátu - nedostatok surovín a potravín, stúpajúca nezamestnanosť a zvyšovanie cien každodenných životných po-trieb, to všetko neobišlo ani Novohrad. 

I keď v celoslovenskom meradle môžeme zaznamenať kvantitatívny vzrast robotníckej triedy, nedá sa to povedať o Novohrade. Malý priemysel, ktorý tu bol, nezaznamenával stúpajúcu tendenciu, ani vzrast výroby, ani zamestnanosti. Pre nedostatok surovín a odbytu dochádza naopak k čiastočnému zastavovaniu prevádzky a obmedzovaniu výroby. Napriek vojnovej konjunktúre Bratislava neriešila zlú zásobovaciu situáciu a režim obchádzal problém zavedením prídelového systému v distribúcii, ktorý sa z času na čas upravoval vždy však k horšiemu. 

Prídelovy systém 

Už v roku 1940 prídel cukru na 1 osobu bol iba 1 kg mesačne. Vyhláška Min. hospodárstva určovala na osobu napr. v období od 1. - 15. júna 1941 3,5 kg múky. Z tohto množstva pripadlo 1 kg múky na varenie, 2,5 kg na chlieb, alebo 1 kg múky na varenie a 3,30 kg chleba, čo je 22 Dg chleba na deň. Ani tieto opatrenia však nepostačovali. Vydalo sa preto nariadenie o zavedení jednotného tzv. „,národného chleba", ktorý obsahoval len 60 % jemnej jačmennej múky.

Neutešená životná úroveň vyvolávala nespokojnosť robotníckej triedy. Pod vedením protifašistických síl vstupujú robotníci v tejto etape do húževnatých hospodárskych bojov za zlepšenie svojho materiálneho postavenia. 

Robotnícke hnutie

Od prvých dní ľudáckej nadvlády sa prebieha celý rad mzdových konfliktov a prejavuje sa odpor robotníkov vyjadrený rôznymi spôsobmi. Z dokumentácie Okresného úradu v Lovinobani sa dozvedáme, že už v novembri 1938 doň prišla protestná deputácia, zastupujúca 250 nezamestnaných z obce Málinec, ktorá žiadala vytvorenie pracovných príležitostí, vyplácanie podpôr v nezamestnanosti a možnosť pracovať na stavbe cesty Cinobaňa - Ozdin.  

Na jar 1939 bol už protest dôraznejsi. Sklaren v Málinci odrezané od surovinových zdrojov a zápasiace s veľkými odbytovými ťažkosťami, musí podniknúť opatrenia na zlepšenie situácie. Vedenie závodu spolu s predstavenstvom obce oznamuje vyšším úradom, že má veľké výrobné a finančné ťažkosti a že z toho titulu hrozí úplné zastavenie výroby, ktorým by prišlo o prácu vyše 100 robotníkov.

Úrady však situáciu vyriešiť ne- vedeli a obavy vedenia sa stali skutočnosťou. Koncom apríla v dôsledku odbytových a dopravných ťažkostí sa znižuje výroba a viac ako polovica robotníkov zostáva bez práce. Podobná situácia postihla aj ďalšie sklárske závody v okrese. K obmedzeniu výroby, a tým automaticky k zníženiu pracovných príležitostí dochádza v sesterských Sklárskych závodoch v Zlatne a v Clare v Utekáči.

Zvýšenia miezd sa dožadovali aj baníci v Ružinej. Režim tieto nepokoje bol ešte schopný paralyzovať, a tak ani sklári ani baníci nedosiahli svojimi vystúpeniami zvýšenie miezd a zlepšenie svojho sociálneho postavenia.

Hnutie za vyššie mzdy prebieha aj v ďalšom závode, priamo v mieste okresu, v Lovinobani. Robotníci magnezitky si v polovici leta po dlhom úsilí vymohli od vedenia závodu aspoň vyplatenie jedno- razovej „,drahotnej výpomoci". I tú však dostali len členovia odborov.

Nútené práce 

Petície obecných zastupiteľstiev a notárskych úradov, ktoré žiadajú zlepšenie hospodárskych pomerov v jednotlivých obciach zostávajú nesplnené. Klérofašistický štát nemal záujem na hospodárskom povznesení obcí. 

Okresná sprostredkovateľňa práce okresného úradu začína verbovať a na jeseň a koncom roku 1939 už aj vysielať desiatky nezamestnaných na práce do Nemecka. Svedectvom toho sú hlásenia notárskych úradov z obcí Kokava nad Rimavicou, Málinec a iných obcí. Toto riešenie uplatňoval režim po celý čas svojej existencie. 

Stovky občanov Novohradu by mohli hovoriť o tom, ako Ríša zneužívala ich ruky a mozog v najťažších a najhoršie platených prácach.

Nepokoje robotníkov, ktoré sa neraz skončili aj štrajkovými bojmi, pokračujú aj v roku 1940. Robotníci magnezitky v Lovinobani, odvolávajúc sa na ustavičné stúpanie cien každodenných potrieb, už začiatkom januára 1940 žiadajú správu závodu, aby im okamžite vyplatila jednorazovú drahotnú výpomoc. 

Vedenie závodu za účasti zástupcov zväzu priemyselníkov, okresného úradu a kresťanských odborov rokovala o tejto požiadavke robotníkov 4. 1. 1940. Uzniesli sa, že žiadosti hneď nevyhovejú a že odložia výplatu drahotnej výpomoci až na mesiac marec. Ale už na druhý deň tlak robotníkov prinútil kresťanské odbory zvolať celozávodnú schôdzu, na ktorej sa robotníci jednotne uzniesli, že ak nebude okamžite vyplatená drahotná výpomoc, začnú 9. 1. 1940 štrajkovať. Rozhodli sa, že nebudú rešpektovať ústavu slovenského štátu, a to i napriek tomu, že v § 87 odst. 4 výslovne zakazovala akýmkoľvek spôsobom rušiť prácu alebo organizovať jej rušenie. Na tomto zhromaždení si robotníci zvolili 10-člennú štrajkovú komisiu, ktorej úlohou bolo pripraviť a organizovať štrajk. Rozhodný postoj robotníctva neostal bez účinku, lebo správa závodu nakoniec ustúpila a drahotnú vý- pomoc vyplatila.

V júni 1940 došlo v Clare v Utekáči k niekoľkominútovému solidárnemu štrajku, ktorým robotníci vyjadrili svoj protest proti neodôvodnenému prepusteniu jedného z ich druhov z práce.

Z hlásenia notárskych úradov a žandárskych staníc vyplýva, že po celý rok 1940 vznikali nepokoje nielen medzi robotníkmi, ale i medzi ostatnými občanmi, lebo hlavný problém, nezamestnanosť, sa nepodarilo odstrániť. Mnohé závody dlhší čas ne-pracovali, ako napr. sklársky závod v Zlatne, alebo pracovali len s obmedzenou kapacitou, ako napr. tehelne v Poltári, Brezničke a pod., takže robotníci boli počas celého roka, prakticky polozamestnaní. Okresný náčelník v Hnúšti na margo hospo- dárskej situácie v závode Clara v Utekáči, píše v septembri 1940:

,,... u sklárov v Utekáči javí sa prechodná nezamestnanosť, kde sa pracuje len 8 dní v mesiaci. Je obava, že táto továreň prestane pracovať, čo by malo katastrofálny účinok pre Utekáč a Kokavu, lebo z tejto továrne sa živilo do 3000 duší a pracovalo vraj 700 sklárskych majstrov a robotníkov. Robotníci sa stále uchádzajú o cestovné pasy do Nemecka.

Odchádzajú mnohí odborníci, proti ktorým správa sklárne nič nenamieta, v dôsledku čoho sú obavy, aby odchodom odborných sklárskych majstrov nebolo pomýšľané na trvalé zastavenie sklárne. Snáď by zakročením u vyšších úradov a intervenciou na kompetentných miestach dal sa zachrániť tento jediný podnik v slovenskom štáte.

Správy Okresného úradu v Lovinobani zo začiatku novembra 1940 hovoria o tom, že prerušením a ukončením sezónnych prác a prác na stavbe železnice medzi Tomášovcami a Veľkou Vsou, nezamestnanosť ešte vzrástla.

Robotníci, ktorí na stavbe pracovali, boli okrem tých, ktorí vykonávali dokončovacie práce a údržbu trate, prepustení.

Epizodicky sa v hláseniach stretávame v tom roku aj so správamí, že robotníci magnezitky vraj spomaľovaním pracovného tempa sabotujú výrobu, a to aj napriek tomu, že to ide na úkor ich zárobku.

Sporadicky zastavovali výrobu takmer vo všetkých závodoch aj roku 1941. Mnohé pracovali len sezónne, v ďalších výroba viac-menej stagnovala, ako napr. v tehelniach. Pre nedostatok surovín zastavila prácu v máji 1941 aj železiareň v Cinobani. V Clare v Utekáči pracovalo v tomto mesiaci len 12 ľudí. Na jeseň toho istého roku prepustila cinobanská železiareň polovicu svojich robotníkov. Skoro v každom závode prepukajú nepokoje, ktorých príčinou sú predovšetkým malé zárobky, nevhodný pracovný čas a časté prestávky vo výrobe.

Aj rok 1942 sa začína v znamení mzdových bojov robotníkov. 9. januára 1942 vypukol štrajk 40 baníkov Magnezitových lomov v Ružinej. Zapríčinili ho nízke mzdy, hoci zvýšenie platu im bolo sľúbené ešte v máji 1941. Dňa 10. februára 1942 štrajkovali už všetci 218 robotníci lomu. Po úradnom zásahu sa nasledujúci deň už pracovalo normálne. Štrajk priniesol určité pozitíva, pretože správa lomu bola prinútená rešpektovať požiadavky baníkov a prisľúbilo zvýšenie miezd, štrajkujúci nastúpili do práce.

Niekoľko dní pred Vianocami 1942 železiareň úplne zastavila výrobu a prepustila 160 robotníkov. Trvalo niekoľko mesiacov, kým závod znovu začal pracovať. V žandárskom hlásení z 23. novembra 1942 sa uvádza, že ,,neznámy páchateľ" uskutočnil premyslenú sa- botážnu akciu. Cez sieť vysokého napätia pri Lovinobani pre- hodil oceľové lano, a tak spôsobil krátke spojenie. Celý úsek od Lovinobane po Zvolen bol určitý čas bez elektrického prúdu. Páchateľa, resp. páchateľov sa ani po usilovnom pátraní nepodarilo zistiť. O poškodení elektrického vedenia 28. novembra 1942 hovorí aj správa žandárskej stanice v Starej Haliči.

Na jar 1943 začínajú sklárski robotníci nové štrajkové boje. 18. marca nenastúpilo do práce 27 robotníčok a robotníkov sklární Clara v Utekáči. Čoskoro sa k nim zo solidarity pridali ďalší robotníci zo závodu a robotníci z Kokavy. Proti níz- kym mzdám za ťažkú prácu v mastencových baniach rebelujú aj zamestnanci firmy Talkumwerke. Až keď im vedenie závodu

Asi o 6 týždňov, 27. 4. 1943, znovu do sto sklárskych robotníkov Clary začalo štrajk za zvýšenie miezd.

V zavode štrajkovali najmä 14-18-ročné maloleté robotníčky, ktorých denná mzda sa pohybovala od 16 - 18 Ks. 

Upokojenie však nenastalo, vedenie závodu hlási, že 25. mája 1943 vypukol ďalší štrajk za zvýšenie miezd. Štrajk sa začal prerušením práce 25 robotníkov (naberačov skla). Správa závodu však tentoraz už nemienila ustúpiť a rozhodla sa pristúpiť k represáliám. Vyžiadala si od okresného náčelníka žandársku asistenciu a na organizátorov štrajku podala trestné oznámenie. Za pomoci žandárov bol štrajk zlikvidovaný. Napriek týmto opatreniam časť robotníkov 27. mája 1943 znovu začala štrajkovať za zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie miezd. I tento pokus robotníctva bol zásahom žandárstva a správy závodu zlikvidovaný. Z obavy pred ďalšími robotníckymi nepokojmi okresný náčelník vo svojom hlásení navrhuje:

,,bolo by potrebné, aby mzdové pomery robotníctva v Utekáči boli už raz vopred upravené, pretože sa vždy sťažuje na nízke mzdy. Zabudol však dodať, že sa robotníci sťažujú oprávnene.

5. júla 1943 štrajkujú baníci magnezitových lomov v Ružinej. K štrajku došlo z iniciatívy komunistickej bunky z Divína, najmä v dôsledku agitácie Jozefa Kozu. Na účastníkov štrajku, vrátane Kozu, bolo podané trestné oznámenie.

V ten istý deň vstupujú do štrajku aj robotníci magnezitky v Lovinobani. Keďže továreň pracovala pre vojnovú potrebu, vojenský súd zaviedol proti organizátorom štrajku trestné pokračovanie.

Nedostatočné zásobovanie a ustavičné meškanie prídelu zá- kladných potravinových článkov vyvolalo štrajk robotníkov Clary v Utekáči 19. novembra 1943. Úrady museli znova povolať na pomoc brachiálnu moc.

Pred Vianocami 1943 železiareň v Cinobani pre nedostatok surovín znovu obmedzuje výrobu a prepúšťa vyše 70 robotníkko. V

roku 1944 prebehli sporadické prejavy nespokojnosti končiace sa štrajkami. Represálie úradov nemali však už skoro nijaký zastrašovací účinok. Približujúci sa front začína urýchľovať rozklad fašistického štátneho aparátu. 

I v tom roku, ako to vyplýva z jednotlivých nariadení a pokynov úradov, bolo potrebné rátať s tým, že sa nezlepší zamestnanosť obyvateľstva a nezvýši sa jeho životná úroveň. Výstižne hovorí o tom prípis Okresného úradu v Lovinobani z februára 1944, adresovaný všetkým podriadeným úradom, predovšetkým notárom, vládnym komisárom, vedúcim závodov a pod., v ktorom sa im oznamuje, že i v terajšej situácii treba počítať so zvyšovaním stavu nezamestnaných. Zároveň prípis odporúča uskutočniť také opatrenia, ktoré by pomohli vyhľadať núdzové práce, resp. ktoré by zmiernili hnev ľudových más.

Mzdové problémy a nezamestnanosť robotníckej triedy, o ktorých sme hovorili doteraz, nevyčerpávali náplň jej stretávania sa s fašistickým režimom a konfrontáciu s ním. Hneď od vzniku režimu začínali sa k týmto problémom pridružovať, ako sme v úvode tejto state už spomínali, ešte zásobovacie ťažkosti. Správy notárov okresnému náčelníkovi dokumentujú obavy miestnych úradov a ich predstaviteľov z hnevu robotníctva, ale i ďalších skupín obyvateľstva odkázaných na prídely základných potravín. Mnohí z nich nadriadené úrady dôrazne upozorňujú, aby urobili nápravu, pretože v opačnom prípade hrozí vypuknutie vážnych nepokojov. Niektorí z nich konštatujú, že mnohí ľudia sú natoľko vyhladovaní a vysilení, že vôbec nevládzu pracovať.

Niet takého notárskeho úradu v okrese, ktorý by mohol konštatovať, že zásobovanie obyvateľstva v jeho obvode je dostačujúce. Ustavične sa opakujú sťažnosti na všeobecný nedostatok múky, chleba, masti atd. a dôrazné upozornenia na to, že každú chvíľu môže dôjsť k prejavu otvorenej nespokojnosti. Nájdeme aj doklady o tom, že robotníci na znak protestu proti nedostatočnému zásobovaniu vstupujú do krátkodobých štrajkov. Veľa bolo protestov jednotlivcov a celých skupín občanov pred notárskymi úradmi. Úrady nerobili nič, aby zmiernili biedu obyvateľstva, skôr znižovali už beztak malé prídely. 

Boje robotníctva v Novohrade za hospodárske a sociálne zlepšenie svojho postavenia mali veľký dosah. Ich význam spočíval v tom, že prispievali k zjednocovaniu robotníctva. Hlavné a rozhodujúce sily robotníckej triedy po prvých rokoch nadvlády fašizmu sa jednotne a uvedomele postavili na odpor proti fašizmu. Každá konfrontácia robotníctva s režimom mala, či si to už režim uvedomoval alebo nie, i politický dosah, lebo pomáhala rozrušovať jeho ekonomickú základňu, odkrývať jeho fašistický charakter i pseudorevolučné frázy ludákov. Na báze týchto stretávaní dochádzalo najprv k náhodnému, neskoršie však už k vedomému nadväzovaniu kontaktov a v rokoch 1943- 1944 i k vzájomnej spolupráci robotníckej triedy s občianskymi skupinami odboja. Hlavný podiel komunistov na organizovaní odporu nám potvrdzujú v mnohých prípadoch nielen domnienky bezpečnostných orgánov, ale i súdne procesy, perzekúcie a žalárovanie ich hlavných pôvodcov. Svedčia o tom i spomienky aktívnych účastníkov hnutia odporu, ktoré nám v mnohých prípadoch odhaľujú nielen pozadie príprav rôznych akcií a ťažkosti pri ich realizácii, ale i výsledky a ciele, ktoré nimi sledovali.

Väčšina obyvateľstva v Novohrade žila z pôdy. Nový režim v tomto ohlade nepriniesol zmenu. Ani samo roľníctvo nepocitovalo zlepšenie svojho postavenia. Demagogické sľuby Bratislavy pri uskutočňovaní pozemkovej reformy boli len ilúziou. Napriek bombastickým vyhláseniam, že sa rozdelí pôda vo výmere 6 619 000 ha, rozdelila sa iba výmera 45 376 ha. 20 741 ha pôdy, skoro polovica výmery, bolo pridelených 44 Iudáckym statkárom, vysokým funkcionárom HSLS a HG a iba 17 618 ha pôdy sa rozdelilo medzi 21 600 drobných držiteľov pôdy, t. j. v priemere po 0,81 ha na jedného. Malí držitelia pôdy museli však polovicu z ceny pridelenej pôdy zaplatiť dopredu. Pozemková reforma sa skončila neslávne. Malí roľníci a bezzemkovia si však nemohli dovoliť kúpiť ani drobné prídely pôdy. Vzhľadom na malé investície do pôdy, nedostatočnú mechanizáciu a pod. bola produkcia rastlinných a živočíšnych výrobkov u rolníkov celkove veľmi nízka. Výnosy z pôdy a úžitkovosť zvierat nedosahovali ani takú úroveň ako v posledných rokoch predmníchovskej ČSR. Všetky tieto okolnosti zapríčinili pauperizáciu širokých roľníckych más a vytvárali ľudské rezervy pre priemysel produkujúci vojnové výrobky, pre transporty na otrocké práce do Nemecka a pod.

Tlak režimu na roľníctvo sa z roka na rok zosilňoval. Okrem daní ťažko doliehali na malých roľníkov povinné dodávky obilnín, mäsa a iných produktov.

Postupom času sa však roľnícke masy a robotnícka trieda čím ďalej tým viac presviedčali o bezperspektívnosti fašistického režimu. Celý rad objektívnych skutočností, ale najmä zavlečenie Slovenska do vojny proti ZSSR, tvrdo zasahovali do ich života. Okrem toho, že sa zhoršilo ich materiálne postavenie, začína na nich doliehať politický útlak. Správy o fašistickom terore voči národom Sovietskeho zväzu prebúdzajú v nich driemajúce slovanské povedomie. Začínajú aktívne pomáhať sovietskym utečencom z koncentračných táborov na východe a spolu- pracovať s ukrajinským a bieloruským obyvateľstvom. Množia sa masové dezercie, ktoré neskoršie vrcholia aktívnou bojovou spoluprácou so sovietskymi partizánmi, resp. červenoarmejcami. 

Evanjelický odboj

Živnou pôdou pre zárodky budúceho nekomunistického odboja boli opozičné prúdy a skupiny v slovenskej spoločnosti, akou bola napr. evanjelická cirkev. Jej predstavitelia pri rôznych príležitostiach dávali najavo, že majú výhrady k politickému vy- užívaniu, resp. zneužívaniu katolicizmu. Evanjelici boli celou svojou duchovnou minulosťou primknutí k československej myš- lienke. Otvorene vyjadrovali svoj nesúhlas voči kultu Hlinkovej osoby a k výkladu niektorých stránok slovenskej histórie. Púť evanjelikov na Bradlo, ktorá bola 21. mája 1939, označil Alexander Mach za,,truc oslavu" M. R. Štefánika. Z radov evanjelikov dochádzalo k organizovaným prejavom nesúhlasu s niektorými opatreniami tisovsko-tukovského režimu. Tak napr. 21. novembra 1939 valné zhromaždenie Spolku ev. a. v. kňazov sa uznieslo poslať vláde pamätný spis ako reakciu na vládne na- riadenie č. 220/1939 Sl. z. z 5. 9. 1939 o povinnom členstve vo fašistických organizáciách Hlinkovej garde (HG) a Hlinkovej mládeže (HM). Pamätný spis napadol HG a obvinil ju zo zasahovania do občianskych práv a z terorizovania židovského obyvateľstva. 14. decembra Slovák poznamenal:,,Posledný pamätný spis ukázal, že nejde o krivdu, ale o nenávisť proti slovenskému štátu." Za ,,protištátnu činnosť" sa viedlo súdne pokračovanie proti predstaviteľom evanjelickej cirkvi. Za pomoci konfidentov a denunciantov sa exponenti režimu usilovali o perzekúciu a zastrašovanie predovšetkým tých predstaviteľov cirkvi, ktorí boli známi svojou protiľudáckou činnosťou z predmníchovskej republiky.

Väčšina obyvateľstva v okrese (myslíme na ich ekonomickú silu a samostatnosť) bola evanjelickeho vierovyznania, takže ich vplyv nebol zanedbateľný. Evanjelická cirkev na Slovensku bola od vzniku nového štátu diskriminovaná a oproti katolíckej cirkvi bola v nerovnoprávnom postavení. Jej opozičný postoj k režimu bol motivovaný okruhom troch základných skutočností: z obavy o osud národa, z odporu proti totalitnému režimu a z tiesnivej perspektívy moci politického katolicizmu. Z týchto príčin k režimu nepriľnula, robila všetko možné, aby jej veriaci boli v opozícii a pri každej príležitosti hľadala spôsoby, ako neprispievať k jeho stabilite.

Vo svojom opozičnom pôsobení proti režimu mala evanjelická cirkev po celý čas jeho trvania oproti ostatným ilegálnym or- ganizáciám a skupinám tú veľkú výhodu, že mohla vystupovať ako náboženská organizácia. Náboženstvo predsa len tvorilo protifašisticky orientovaným príslušníkom evanjelickej cirkvi

akýsi ochranný štít. Aj po dlhom časovom odstupe môžeme konštatovať, že postoje a boj evanjelickej cirkvi v období klé- rofašistického režimu slovenského štátu treba chápať ako ná- rodnooslobodzovací, protifašistický a demokratický boj jednej časti slovenského národa, vedený pod cirkevno-náboženskou zástavou. V akom duchu sa viedli rôzne prednášky, večierky, akadémie a rôzne iné podujatia usporiadané pod egidou cirkevných inštitúcií, napr. Združenia evanjelickej mládeže a pod., vidieť napr. z komentára Gardistu z 2. júna 1942, v ktorom sa hovorí: „Čo sa u nás robí v poslednom čase pod rúškom náboženstva a cirkvi proti záujmom slovenského štátu, toto začína byť už veľa. Usporadúvajú sa večierky básnikov... Ale na tých- to literárnych večierkoch vystupujú potom ľudia, ktorí už dávno vystúpili z cirkvi, ktorí boli vodcami komunizmu na Slovensku a ktorí sú dnes tajnou nádejou nepriateľov slovenskej veci... dovoľujú si účinkovať a vystupovať, pričom je to obyčajne zamerané politicky a provokatívne."

Protestantizmus v Novohrade historicky vytvoril v ľudových masách kultúrne a humanistické tradície a zásahy do nich vzbudzovali preto skôr opozičné nálady. Po celý čas existencie slovenského štátu nachádzame doklady o necitlivom prístupe, ba priamo o arogantných príkazoch, ktoré viac poburovali demokraticky mysliace vrstvy obyvateľstva a posilňovali nevraživosť proti režimu, ako vytvárali predpoklady pre spoluprácu s režimom. Spomenieme z nich aspoň niektoré, aby sme priblížili atmosféru tých čias. Podľa nariadenia Ministerstva školstva a národnej osvety od 1. 9. 1939 mali byť zo školských miestností odstránené všetky sochy a ,,obrazy urážajúce slovenskonárodného a katolíckeho ducha". Aby nebolo pochýb, o čo ide, Slovák k tomu vysvetľuje,,,že za také treba považovať napr. obrazy Jána Husa, Jána Amosa Komenského a pod. V povinnom čítaní ,,roduvernej" mládeže, v kalendári HM na rok 1939/40, píše autor na margo husitov a ich vplyvu na slovenský ľud: ,,Lúpežiaci husiti pretrhli v polovičke 15. storočia zdravý vývoj západného Slovenska. Do roku 1440 prišli k nám šesť ráz drancovať, páliť a zabíjať. (Poznámka autora: Podľa ľudákov potom nie je pravda, že nám priniesli národné obro- denie a kultúru.),,... Jiskrovo vojsko bolo žoldnierske a pozliepané z lúpežníckych tlúp, ktoré neboli schopné šíriť kultúru..."

Kampaň povinného prihlasovania sa všetkých občanov od 6 - 60 rokov do HM a HG na jeseň 1939 v Novohrade sa skončila neslávne. Správy notárov hovoria o totálnom krachu plnenia si tejto zákonnej povinnosti nielen vo všetkých evanjelických dedinách, ako napr. Tomášovce, Točnica, Uhorské, Krná atď. ale i v dedinách čisto katolíckych. Tento vzťah, ako to komentovali notári vo svojich situačných správach, ,,vyplýva z odmietavého vzťahu obyvateľstva k súčasnému režimu". Niet sa ani čo diviť, že vznikla takáto situácia. Veď mnohé evanjelické kostoly boli akýmisi,,agitačnými" strediskami proti režimu. Farári si v kázňach mohli dovoliť viac ako iní, mohli v nich podporiť svoj zámer vhodnou náboženskou terminológiou, niekedy však aj otvorene kritizovali a vystupovali proti režimu. Preto nie div, že okresný náčelník vo svojej správe Ústrediu štátnej bezpečnosti komentuje ich činnosť takto:

 ...,,Kapitolou samou pre seba je chovanie sa evanjelického obyvateľstva proti terajšej vláde a režimu" a končí,,... Štvanie zo strany evanjelických farárov je na dennom poriadku."

Aj závery seniorálneho konventu evanjelických farárov v Tomášovciach, ktorý sa konal 25. 6. 1940, vyzneli v československom duchu...,,Funkcionári konventu boli zvolení z radov ľudí, ktorí ako svojou minulosťou, tak aj terajším chovaním, nie sú garanciou pre slovenský štát a vládu..."

dodáva okresný náčelník vo svo- jom hlásení ÚŠB. Za takúto ,,službu" im miestni funkcionári HSLS a HG ustavične strpčovali život. Nezriedka bolo proti nim vedené aj trestné pokračovanie. V niektorých správach notárov sa uvádza,,,že dokonca aj učitelia odmietajú vstupovať do HSLS a HG". Niektorí z nich sa čím ďalej tým viac začínajú angažovať v evanjelických mládežníckych organizáciách, hoci dovtedy v mládežníckom hnutí nijakú aktivitu nevyvíjali, a tak prispeli k tomu, že organizácie HM v mnohých dedinách stagnovali, ba v niekoľkých prípadoch sa ani nemohli založiť pre malý záujem mládeže.

Pre veľký odpor evanjelikov, ale aj mnohých katolíkov, musela vláda nakoniec 21. 12. 1939 svoje nariadenie zrušiť. HG sa stala zdanlivo opäť dobrovolnou polovojenskou organizáciou, v ktorej sa v. Novohrade (okrem niekoľkých existenčne závislých jednotlivcov) sústredili predovšetkým aktívni podporovatelia fašistického režimu. 

GARDISTI sa v niektorých obciach priamo podieľala najmä na uskutočňovaní nacionalistickej a rasistickej politiky. Jej príslušníci vystupovali aktívne pri rôznych podujatiach, napr. vylepovali plagáty, ktorými označovali židovské obchody a obydlia. Komu plagát vylepili, musel zaplatiť 30,- Ks, za strhnutie si účtovali pokutu 100,- Ks. Gardisti spolu s HSLS podávali písomné návrhy na postupnú arizáciu a likvidáciu židovských obchodov a živností. V spolupráci s bezpečnostnými orgánmi vykonávali súpis židovských občanov a roztriedovali ich do jednotlivých kategórií. Neskôr pripravovali plán na ich odsun do pracovných táborov a koncentrákov. Už vtedy mnohí ľudia začínali chápať neľudskost fašistického režimu.

Aj v Novohrade sa našlo niekoľko takých jednotlivcov z radov HG, ktorí po celý čas existencie slovenského štátu aktívne spolu- pracovali so štátnou bezpečnosťou. Udávali komunistov, ilegálnych pracovníkov a mnohých občanov za ich protiľudácke, protigardistické a protinemecké výroky. Ze ich horlivost v prisluhovaní nemala najmä v posledných rokoch trvania režimu taký efekt, ako si to predstavovali oni sami, bolo okrem iného zá- sluhou niekoľkých protifašisticky orientovaných jednotlivcov v štátnom aparáte, ktorí paralyzovali ich udavačskú činnost.