Novohrad

Mníchovska zrada a Novohrad 1938

Mníchov a udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po ňom, boli logickým dôsledkom kapitulantskej politiky československej vlády.

Versailleská obranná sústava, vytvorená víťazmi po Svetovej vojne, dostala roku 1938 ďalšie trhliny. Okupácia Rakúska 12. marca 1938 znamenala prvý vážny krok k lividácii územného status quo v Európe. Taktika spolupráce západných režimov s nemeckym fašistom sa anšlusom Rakúska neskončila. Bolo jasné, že na rad prichádza Československo. Chápali to všetky politické sily v republike a boli odhodlané postaviť hrádzu rozpínavosti fašizmu. Črtajúcu sa šancu však nechceli prepásť ani slovenskí a českí fašisti. Využili všetky sily, aby rozleptali tvoriaci sa protifašistický front a definitívne toto kolo v dejinách vyhrali. Nedá sa povedať, že by si neuvedomovali následky svojho hazardného konania, ktorým vydávali napospas nielen celistvosť a nedotknuteľnosť republiky, ale i štátnu samostatnost a slobodu českého a slovenského národa. Poddajnosť československa voči politike západných štátov a jej manévrovanie spolu s manévrovaním francúzskej i anglickej buržoázie podporili všetky nepriateľské sily v ČSR, ako henleinovcov, hlinkovcov, esterházyovcov, beranovcov, preisovcov a iných v ich spoločnom úsilí rozbiť republiku.

Medzinárodnopolitická situácia, spomínaná taktika ústupkov, nahrávala domácej reakcii a opačne. Zahraničný a domáci fa- šizmus tvorili spojené nádoby tej istej diktatúry. Svoj vklad do tohto osudového stretnutia demokratických síl českého a slo- venského národa nedala len česká a slovenská profašisticky orientovaná buržoázia, ale i Nemci, Madari a Poliaci žijúci Československu. Väčšina z nich tvorila piatu kolónu, ktorá spolu s českými a slovenskými fašistami pomáhala Západu dať na šachovnici svetovej politiky mat Československej republike.

Noc z 29. na 30. septembra 1938 musela nevyhnutne prísť, pretože československá politická elita zo strachu pred dôsledkami vplyvu Sovietskeho zväzu odmietla výzvy KSČ, v ktorých sa poukazovalo na ochotu Ruska poskytnúť pomoc Československu, aj keby Francúzsko nesplnilo svoje záväzky vyplývajúce z garančnej zmluvy z roku 1935.

Pre samostatnú existenciu Československa mal ešte väčší vý- znam Dodatok k zmluve a Doplňujúce vyhlásenie z toho istého dňa. V podstate išlo o záruky nových hraníc republiky od Anglicka a Francúzska v prípade nevyprovokovaného útoku, ktoré však Nemecko a Taliansko viazali na podmienku,,do troch mesiacov splniť územné požiadavky Maďarska a Poľska." K tejto podmienke sa v Doplňujúcom vyhlásení v podstate pridali aj Anglicko i Francúzsko.

V Mníchove bolo k fašistickému Nemecku pričlenené územie Československa o rozlohe vyše 28 000 km2 s 3 800 000 obyvateľmi. Medzi nimi bolo vyše 800 tisíc Čechov, ktorí boli tým činom vystavení teroru a odnárodňovaniu. Pod hrozbou vojny s Poľskom muselo Československo do 1. októbra 1938 vyprázdniť v prospech fašistického Poľska Tešínsko, na území ktorého zostalo do 120 tisíc Čechov. Navyše Poliaci ešte obsadili niekoľko obcí Oravy a Spiša.

Mníchov a jeho dosah sa veľmi citeľne prejavil na južnom pohraničí Slovenska. Výnimku netvoril ani Novohrad. Územie historického Novohradu, ktorý sa rozprestieral na území Československa, tvoril zhruba Lučenský okres. Podľa posledného sčítania ľudu mal roku 1930 76 918 obyvateľov. Z nich sa hlásilo 52 638 k slovenskej národnosti, 18 586 k maďarskej, 1088 k nemeckej a 1085 k židovskej národnosti. 1696 obyvateľov bolo inej národnosti, 1790 bolo cudzozemcov a 35 ľudí sa hlásilo k ruskej národnosti.

Slovenské obyvateľstvo koncom leta a začiatkom jesene 1938 charakterizuje veľké nacionálne nadšenie, ktoré je zamerané takmer výlučne protimaďarsky, menej už protičesky a za obranu republiky. U maďarského obyvateľstva zas prevládajú promadarské nálady podnecované revizionistickou politikou vládnúcej triedy v Maďarsku a nacionálnou šovinistickou politikou maďarských politických strán na Slovensku. Názory oboch hlavných národností, prirodzene, všeobecne prevládali, takže hlas komunistov, ktorí posudzovali prebiehajúce udalosti z triedneho hľadiska, ne- mohol podstatne ovplyvniť široké ľudové masy. Názorové protiklady existujúce medzi oboma hlavnými národnosťami sa neustále vyhrocovali, najmä v Lučenci.

Otvorené i skryté vášne sa vzmáhali so silnejúcim medzinárodnopolitickým tlakom na ČSR (v našom prípade hortyovským Maďarskom). V októbrových dňoch sa u väčšiny maďarského obyvateľstva prejavovala nacionálna nedočkavosť spoločného súžitia so súkmeňovcami spoza južných hraníc republiky. Hádam iba niekoľko jednotlivcov maďarskej národnosti si aspoň v kútiku srdca uvedomovalo, že ich čaká v hortyovskom fašizme oveľa ťažší život ako v demokratickom Československu. Iba niekoľko jednotlivcov, odhliadnuc od komunistov maďarskej národnosti, ktorí chápali podstatu fašizmu, bolo schopných vidieť trošku ďalej do budúcnosti.

Ilúzie slovenskej časti obyvateľstva o tom, že si Slovensko oklieštiť nedáme, sa postupom času strácali, alebo menili na dezilúzie, a posledná iskierka nádeje zhasla 2. novembra 1938 vo Viedni. Na základe rozhodnutia viedenských arbitrov prichádza 10. novembra 1938 do Lučenca maďarské vojsko, ktoré okrem Lučenca obsadzuje 30 obcí Novohradu.

Národnostné rozvrstvenie obyvateľstva na odtrhnutom území

Obec / celkom/ Slováci 

Belina /457/11

Biskupice /897/ 57

Boľkovce /473/ 75

Buzitka /405/ 333

Bulhary /354/ 17

Čakanovce / 1107/ 231

Panické Dravce /807/ 56

Veľké Dravce /754/ 43

Fiľakovo /4291/ 1170 

Holiša /561/ 56

Halič /1440/ 1258

Jelšovec /396/ 24

Kalonda /355/ 50

Nové Hony /313/ 233

Fiľakovské Kľačany /132/ 44

Fiľakovské Kováče /559/ 65

Lučenec /15 459/ 8725

Mikušovce /330/ 49

Mučín /665/ 141

Mulka /139/ 17

Nitra /444/ 42

Opatová /1397/ 1179

Pinciná /482/ 91

Ples /844/ 456

Prša /226/ 50

Radzovce /2244/ 928

Rapovce /696/ 115

Šávoľ /576/ 76

Trebeľovce / 618/ 110

Trenč /710/ 119

Veľká n/Ipľom /995/ 262

Okrem nich bolo na tomto území 1597 tzv. cudzozemcov, ktorí tu tvorili spolu so Slovákmi miernu väčšinu. Viedenská arbitráž však nepriaznivo rozhodla pre Slovákov aj v tom smere, že všetky mestá na rečovom rozhraní - medzi nimi aj Lučenec prisúdila Maďarsku. V samom Lučenci, ktorý bol administratívnym a hospodárskym centrom predovšetkým severnej, čisto slovenskej oblasti, žilo podľa štatistických údajov 56 % Čechov a Slovákov a len necelých 26 % Maďarov. Do Lučenca gravitoval celý severný slovenský Novohrad, kým veľká väčšina obyvateľstva maďarskej národnosti na juh od Lučenca gravitovala už v značnej miere do Fiľakova. S Lučencom sa dostali do Madarska aj dve významné slovenské dediny Opatová a Halič.

Celkove odpadlo z tejto časti ČSR 31 obcí a územie o rozlohe 41 757 ha a 39 126 obyvateľoch. 

Roku 1938, v tomto pre naše národy takom tragickom roku, stratila Československá republika územie v rozlohe 41 098 km2, na ktorom žilo celkom 4 879 000 obyvateľov, medzi nimi 1 250 000 Čechov a Slovákov. Takto okyptená republika mala už iba 99 395 km2 a asi 10 000 000 obyvateľov. Napriek mníchovským a viedenským korektúram československých hraníc žilo ešte v republike okolo 200 000 Nemcov a 100 000 Maďarov.

Okres Lovinobaňa 

Obsadením Lučenca stratila väčšia časť okresu svoje prirodzené politicko-administratívne, ekonomicko-kultúrne i školské centrum. Umelé a násilné prerušenie kontinuity so zabratým územím malo vplyv na celkovú politicko-ekonomickú a kultúrnu stabilizáciu okliešteného okresu a na jeho budúcnosť. I keď sa V novoutvorenom okrese, ktorého sídlom sa stala Lovinobaňa, vytvorili predpoklady na nové pracovné príležitosti, neboli však adekvátne dovtedajším možnostiam. Celkový počet obyvateľov nového okresu, ktorý mal rozlohu 73 639 ha, bol podľa sčítania ľudu k 31. 12. 1938 41 515. Z nich bolo národnostnej príslušnosti: slovenskej 40 410, českej 763, ukrajinskej 7, nemeckej 20, maďarskej 249, poľskej 11 a inej 55. K jednotlivým národnostiam sa hlásilo: za Slovákov 39 665, Čechov 545, Rusínov 6, Nemcov 48, Maďarov 275, Poliakov 4, Židov 39, Cigánov 921. Jednotlivé okresné inštitúcie boli aj v iných dedinách. Čo však obyvateľstvo pociťovalo najviac, bol základný nedostatok v oblasti vzdelávania. Na celom území okresu nebol po celý čas taký typ školy, ktorý by umožňoval vzdelanie aspoň na stredo- školskej úrovni. Bývalí žiaci lučenských stredných škôl gymnázia, učiteľskej akadémie a meštianky museli navštevovať gymnázium vo Zvolene, Tisovci, učiteľskú akadémiu v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici a meštianku vo Zvolene, Zvolenskej Slatine, Detve a Kokave nad Rimavicou. Návšteva týchto škôl vyžadovala však od rodičov veľké finančné investície, takže mnoho študentov nemohlo pokračovať v ďalších štúdiách. Situáciu veľmi nezlepšila ani meštianka v Tomášovciach, založená v septembri r. 1939. A to jednoducho preto, že bolo málo učebných priestorov, ale aj učiteľov, z ktorých väčšina príslušnú kvalifikáciu ešte len získavala.

Podobne aj ekonomický potenciál nového okresu bol nedostačujúci (i napriek celkovej konjunktúre na Slovensku) nemohol zlepšiť sociálne postavenie ľudových más. Priemysel v okrese mohol priamo zamestnávať len 3500 robotníkov, preto mnohí odchádzali za prácou do susedných okresov. Väčšina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve.

 I keď nie je k dispozícii špeciálna štatistika, ktorá by nás informovala o sociálnom rozvrstvení obyvateľstva v Lovinobanskom okrese, predsa si o ňom môžeme aspoň približne utvoriť predstavu z tabuľky, ktorá delí obyvateľstvo na Slovensku podľa tried povolania: Z celkom 73 399 ľudí. Zamestnavalo roľníctvo, lesníctvo a rybárstvo v okrese v tych rokoch 37 034 (46.6 %), v priemysle pracovalo 21 964 (27.6%), obchod zamestnával 8328 (10.5%), verejná služba 4046 (5.1%) obyvateľov. 

Biedu Novohradu si treba uvedomiť najmä v kontexte, že 2/3 pracovných príležitostí zostalo na zabratom území.

Nové pracovné možnosti sa vyskytli až neskoršie, a to na stavbe Veľká Ves, ktorá mala obe železnice na úseku Tomášovce spojiť severovýchodnú časť okresu so železnicou v smere na Zvolen. Ani zvýšenie výroby v už existujúcich závodoch neumož- ňovalo využiť nadmernú ponuku pracovných síl, takže nebolo zriedkavosťou vidieť obyvateľov pracovať ďaleko za hranicami okresu, na stavbe okresu (na stavbe železnice B. Bystrica hradskej Brezno Liptovský Mikuláš atď.). Okrem toho v dôsledku nedostatku pracovných príležitostí desiatky jednotlivcov museli odísť dobrovoľne- nasilu, za nútenou pracou do Nemecka.

6. október 1938 neznamenal opadnutie nacionalistického nad- šenia. Neznamenal však ani nijaké zvýšenie protičeských nálad u slovenského obyvateľstva, ako sme už uviedli. Ako spomínajú občania českej národnosti, ktorí museli emigrovať z Lučenca, slovenské obyvateľstvo po našich dedinách im naopak vychádzalo všemožne v ústrety. Protičeské nálady, roznecované predovšetkým bratislavou a vedúcimi pohlavármi HSLS a HG, začínali sa zjavovať až neskoršie, v zimných a jarných mesiacoch roku 1939. Ich účinnosť bola však veľmi malá a nenachádzala takú podporu u obyvateľstva, v takom meradle, akú by si bola Bratislava priala.

Represie

6. október 1938 nepriniesol výraznejšie rozšírenie politického zázemia ani pre autonomistickú ľudácku garnitúru. Hoci najväčšie politické pozície do októbra mal autonomistický blok a agrárna strana, v okrese nezaznamenali otvorenejšie autonomistické prejavy, pretože situácia, za akej došlo k vyhláseniu autonómie a spôsob jej vyhlásenia odporoval demokratickému cíteniu a mentalite voličov takmer všetkých politických strán okrem HSLS. Niekoľkí jednotlivci z radov HSLS a HG, pochádzajúci väčšinou z radov politických hochštaplerov, deklasovaných živlov, ochotní pridať sa vždy k silnejším, ukázali sa už v prvých dňoch októbra ako aktívni. A preto ani konanie, resp. činy takýchto jednotlivcov nemali trvalejší politický význam, ktorý by bol režim posilňoval, získaval mu prívržencov a stabilizoval zázemie v okrese pre politiku ľudákov. Títo oddaní prívrženci režimu hneď od začiatku utŕžili všeobecný posmech, pretože ich štátny administratívny aparát, ktorý prebrali z bývalého okresu Lučenec, nepripustil do vedúcich pozícií, prostredníctvom ktorých by boli mohli terorizovať obyvateľstvo. Aj to, že udávali a pod., malo takmer nulový alebo iba minimálny účinok. Viacerí úradníci štátneho aparátu boli v skrytej opozícii proti režimu. Vychovaní v československom duchu vykonávali vo svojich funkciách len najnevyhnutnejšie práce. Spravidla len „,fabrikovali" príkazy, alebo upozorňovali tých, ktorým hrozilo nebezpečenstvo od fašistických bezpečnostných orgánov za ich politické „prečiny" a pod. Vo svojej činnosti sa v tomto období viac riadili všeľudskými humánnymi princípmi ako vládnúcou ideológiou a jej nastupujúcim totalitným systémom.

Medzi týmito príslušníkmi bývalých centralistických strán, vrátane príslušníkov Slovenskej národnej strany, ktorých vodcovia (okrem sociálnej demokracie) podpísali žilinskú dohodu, bola v Novohrade prevažná väčšina takých, ktorí so žilinským modus vivendi nesúhlasili. V praxi dohodu neakceptovali a ako o tom svedčia hlásenia notárov a okresných ľudáckych inštitúcií, do HSLS a HG nevstupovali. I keď od 6. októbra 1938 boli postupne vyraďovaní z politického života, predsa si zachovávali dôležité ekonomické pozície (v poľnohospodárstve, priemysle, peňažníctve, družstevníctve a obchode). Vlastná hospodárska sila umožňovala týmto buržoáznym a maloburžoáznym silám počas trvania fašistického štátu zachovať si určitú nezávislosť od režimu. Ich významná ekonomická báza bola dôležitým činiteľom pri formovaní nekomunistického hnutia odporu v Novohrade, v čase prípravy ozbrojeného povstania i jeho realizácie a v neposlednej miere pomáhala i partizánskemu hnutiu v horách až do oslobodenia Novohradu.

Už na tretí deň po uchopení moci začína Bratislava účtovať s demokratickými silami slovenského národa. Samo- zrejme, že prví v poradí boli komunisti. Prezídium Ministerstva vnútra pre Slovensko v Bratislave pod č. 1/1938 prez. zo dňa 9. októbra 1938 zastavuje činnosť komunistickej strany na Sloven- sku. Sprievodným znakom tohto zákazu boli razie a prehliadky sekretariátu KSČ v Lučenci a bytov funkcionárov strany v celom okrese. Začína platiť zákaz dovážania komunistickej tlače a tlačív. Prehliadky však nesplnili svoje poslanie. Väčšina z nich bola bezvýsledná, i keď sa na nich popri čs. četníctve a polícii zúčastňovali už aj príslušníci vznikajúcej Hlinkovej gardy. Zlomok propagačného materiálu, ktorý sa dostal do rúk bezpečnostných orgánov bol takmer bezcenný. Treba podotknúť, že každá žandárska stanica mala príkaz sledovať podľa osobitných zoznamov všetkých podozrivých z proruskej činnosti". Ich zoznamy sa potom v plnej miere využívali hneď od prvých dní existencie tzv. slovenského štátu.

So zákazom činnosti KSČ sa automaticky zastavila aj činnosť proruskych organizácií na základe falošného obvinenia,,,že tieto organizácie vykonávali protištátnu činnosť a že jestvovanie týchto spolkov odporuje právnym normám". Tak boli rozpustené robotnícke športové a telovýchovné organizácie v celom okrese. Ľudáckym autonomistom sa zdal byť osobitne nebezpeč- ným „Spolok priateľov ZSSR" a odborové organizácie, rozpus- tením ktorých sledovali myšlienku ochromiť robotnícku triedu, ktora k Rusku prirodzene inklinovala. 

Dňa 16. novembra 1938 bola zakázaná i činnosť sociálno- demokratickej strany na Slovensku. Z hlásenia žandárskych staníc vyplýva, že príkaz všade dodržali, takže koncom novembra už na území Lovinobanského okresu nevyvíjala činnosť ani jedna zo sociálnodemokratických organizácií. U funkcionárov strany orgány štátu vykonali domové prehliadky a zhabali všetky doklady a peňažnú hotovosť.

Od polovice októbra 1938 začala Bratislava likvidovať starú obecnú samosprávu, ktorá vznikla v obecných voľbách 22. a 29. mája 1938. Namiesto starých obecných zastupiteľstiev sú niekde vymenované národné výbory. Tie sa vy-tvárajú z iniciatívy HSLS, ktorá ich pomenovaním ,,národné" chce zakryť triednomocenské upevňovanie svojho panstva. V ich čele nie sú už starostovia s obecnou radou, ale dosadení vládni komisári s poradnými zbormi.

Zámienky na rozpustenie starých úradov formulovali fašisti v 

8 OA LC, F NU-P sign. 172/38 prez., Smernici OÚ v Lučenci vydanej 29. októbra 1938 kde hovoria, že treba rozpustiť každé obecné zastupiteľstvo, v čele ktorého stojí komunista, alebo osoba s protifašistickým názorom. Už pred vydaním týchto inštrukcií bolo 25. 10. 1938 rozpustené obecné zastupiteľstvo v Divíne, lebo v jeho čele stál komunistický starosta (Jozef Hajtol) a časť obecného zastupiteľstva bola protifašistického zamerania.

Zastupiteľstvá s antifašistickymi postojmi sa našli na celom území okresu. Tak napr. v obciach Budiná, Tomášovce, Ružiná, Ľuboreč a v niekoľkých ďalších zdôvodňovalo sa rozpustenie obecných zastupitelstiev,,ich nepriateľským vzťahom k režimu".

V Poltári jeho komunistickým a antifašistickým zložením na čele s komunistickým starostom".

Notársky úrad v obci Uhorské udáva, že väčšina členov obecného zastupiteľstva ,,je orientovaná protifašisticky a sú obavy z protištátnych vystúpení na pôde obecného zastupiteľstva".

 Podobne odôvodňovali fašisti aj rozpúšťanie ostatných obecných zastupiteľstiev v okrese.

Napriek tejto korektúre existencia národných výborov nemá dlhé trvanie. Pre svojrázne a svojvoľné zasahovanie do verejnej správy a verejného života v zmysle svojej vlastnej interpretácie pokynov a nariadení, a nie v zmysle intencií HSLS, bratislavská vláda 19. decembra rozpúštila všetky národné výbory. Mohlo sa to stať preto, že výsledky volieb z 18. 12. 1938 dopadli pre HSLS priaznivo. Na voľbách sa totiž nezúčastnilo veľké percento voličov a dosť bolo i takých, ktorí hlasovali proti ,,jednotnej kandidátke HSLS". Tak napr. v Málinci bolo 59 hlasov proti kandidátke HSLS a takmer polovica voličov sa na hlasovaní nezúčastnila.

Úlohou novovymenovaných obecných výborov bolo upevňovať fašizovanie verejného života na Slovensku. Výsledky ich aktivity a oddanosti režimu sa mali ukázať v mnohých akciách, ktoré mali verejnosti v celej ČSR dokázať, ako slovenský národ podroju Bratislavu. Jednou z nich mala byť ,,Pôžička na obrodu Slovenska", ktorá sa však skončila pre fašistov veľmi žalostne. Tak napr. v hlásení expozitúry notárskeho úradu v Látkach sa uvádza, že „Pôžička na obrodu Slovenska" zostala pre úplnú chudobu obyvateľstva celkom bezvýsledná.

 Notársky úrad v Málinci sa domáha u okresného úradu zakročiť proti učiteľovi Júliusovi Mezešovi, pretože verejne schvaľoval postup rolníkov v Málinci, ktorí na pôžičku neupísali ani halier.

Aj z hlásenia ostatných notárskych úradov sa dozvedáme, že obyvateľstvo nechcelo na pôžičku prispievať, i keď majetní mali na to predpoklady. Sám okresný náčelník v prípise notárskym úradom konštatuje, že obyvateľstvo Lovinobanského okresu pôžičku ignoruje.

 Neúspechom sa skončila aj zbierka v prospech Hlinkovej gardy. Jej výsledky boli skoro vo všetkých dedinách ešte horšie ako pri Pôžičke. Napr. Notársky úrad v Uhorskom komentuje v jednej správe úplný neúspech zbierky organizovanej v prospech HG takto: ...,,stalo sa tak v dôsledku takmer stopercentnej neochoty a nezáujmu obyvateľstva"... Podobne sa zachovali aj ďalšie dediny. Na základe takýchto žalostných skúseností a výsledkov vládni komisári a notári dostávajú pokyny, aby peniaze na činnosť HG plánovali z daňových poplatkov obyvateľstva v obecných rozpočtoch.

-

Po týchto neúspešných pokusoch, ktoré mali upevniť moc bratislavských fašistov, nasledovali ďalšie. Z nich najlepšie poznať, s akou nedočkavosťou ľudáci preberali metódy ovládania ľudových más od svojho učiteľa hitlerovského Nemecka. Jednou z nich bolo nariadenie o pracovných útvaroch pre nezamestnaných, do ktorých však mali byť povinne zadeľovaní nielen nezamestnaní, ale i tí, ktorí z vážnych príčin nesúhlasili s politikou režimu. Útvary mali byť organizované na vojenský spôsob. O niečo neskoršie sa začínajú utvárať pracovné tábory. Koncom roku 1938 toto riešenie už nepostačuje, a preto tlač robí veľkú prípravná kampaň za koncentračné tábory. Prvý z nich bol otvorený 2. apríla 1939 v Ilave. Prezídium Ministerstva vnútra v osobitných smerniciach určuje jeho poslanie:

 ...,,pre také trestné činy, ktoré pre určité nedostatky nevyplňujú skutkovú podstatu, teda nemôžu byť trestané, avšak ich následok je tak ďalekosiahly, že ohrozujú základy štátu..." Formulácia,,ohro- zuje verejné záujmy štátu" stačila fašistickému štátnemu aparátu na bezprávne internovanie v koncentračnom tábore.

 Komunisti boli prví, ktorým sa toto,,dobrodenie" fašistického aparátu ušlo.

6. október 1938 je však pamätný a významný aj pre robotnícku triedu Slovenska a pre boj všetkých demokratických síl slovenského národa. Toho dňa sa v hoteli Astoria v Žiline zišlo rozšírené zasadnutie Krajinského vedenia KSČ na Slovensku, na ktorom sa za prítomnosti poslancov, senátorov a oblastných tajomníkov KSČ na Slovensku skonkretizovali uznesenia ÚV KSČ zo 4. októbra 1938 pre prácu strany na Slovensku. Vzhľadom na reálne nebezpečenstvo nastolenia fašistického režimu na Slovensku prijala strana zásadné rozhodnutie. Medzi inými i to, aby sa urýchlene urobili prípravy na prechod strany do ilegality, prípravy na vydávanie ilegálnej straníckej tlače. Krajinské vedenie strany uskutočnilo reorganizáciu územného organizačného rozdelenia organizácií KSČ. Namiesto desiatich oblastí KSČ boli na Slovensku ustanovené štyri oblastné organizácie, pre ktoré sa neskoršie ujalo pomenovanie bratislavská, žilinská, banskobystrická a prešovská. Každá z oblastí sa skladala z niekoľkých straníckych obvodov a každý z obvodov z niekoľkých okresov. Stranícke okresy neboli totožné s administratívno-politickými okresmi.

Banskobystrická oblasť, ktorej vedúcim sa stal Karol Černocký, bola rozdelená do straníckych obvodov Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Brezno. S komunistami Lovinobanského okresu, ktorý patril do breznianskeho obvodu, spolupracovali komunisti zo Zvolena a Tisovca - pomáhali im pri prechode do ilegality, prinášali im pokyny a agitačno-propagačný materiál a v prvých rokoch ich aj inštruovali.