Novohrad

V začiatočnej etape protifašisticke hnutia na Slovensku v rokoch 1939-1941, v etape zápasu o vedomie národa, v ktorej nacionálna a sociálna demagógia fašistov zaznamenala čiastočný úspech, bolo prvoradou úlohou ilegálnej komunistickej strany odhaľovať pozadie vzniku slovenského štátu a poukazovať denne na jeho reakčnú fašistickú protinárodnú a protiľudovú tvár.

Antifašisti odhaľovali neľudské formy ovládania hospodársko-spoločenského života na Slovensku a poukazovali na dôsledky, vyplývajúce z toho pre slovenský národ. Tým pomáhali demaskovať politiku predstaviteľov fašistického režimu a ich prisluhovačov. Mýtus o samostatnosti Slovenska a o slobode slovenského národa bolo potrebné definitívne rozbiť.

Vzrastajúca sociálna nespokojnosť, vyplývajúca z hospodárskeho stavu štátu nezamestnanosť a zvyšovanie cien každodenných životných potrieb, nedostatok surovín a potravín, to všetko neobišlo ani Novohrad.

 I keď v celoslovenskom meradle môžeme zaznamenať kvantitatívny vzrast robotníckej triedy, nedá sa to povedať o Novohrade. Malý priemysel, ktorý tu bol, nezaznamenával stúpajúcu tendenciu, ani vzrast výroby, ani zamestnanosti. Pre nedostatok surovín a odbytu dochádza naopak k čiastočnému zastavovaniu prevádzky a obmedzovaniu výroby. Napriek vojnovej konjunktúre nepodarilo sa fašistickým mocipánom na Slovensku vyriešiť otázku zamestnanosti. 

Nevyriešil ju ani pokus exportovať 80 - 100 tisíc slovenských robot- níkov na nútené práce do Nemecka, kde pracovali na zdraviu škodlivých, no najhoršie platených prácach. 

Štatistiky z týchto rokov hovoria: 

1939: 30 528 nezamestnaných

1940: 26 512

1941: 22 368

1942: 12 629

V roku 1943 došlo zasluhou vojnovej konjunktúry k čiastočnému poklesu nezamestnanosti na 4267.19, no k zvýšeniu životnej úrovne robotníkov nedošlo. A to preto, že nedochádzalo k primeranému zvyšovaniu výroby základných potravinových a priemyselných produktov, táto výroba bola obmedzená pre neúmerný vzrast výroby vojnového materiálu a prečerpávanie materiálnych hodnôt zo Slovenska do Nemecka.

To sa odrazilo i v pokračujúcej inflácii a v znehodnotení koruny. Kým napr. v roku 1939 bolo obeživa za 1,7 miliardy, v roku 1940 za 2 miliardy, roku 1941 za 2,4 miliardy, v posledných mesiacoch existencie slovenského štátu už za 12 miliárd korún.

Pri základných životných potrebách dochádzalo k sústavnému zvyšovaniu cien. Tak napr. roku 1940 vzrástli ceny oproti roku 1939 o 79,04 %.