Novohrad

Božena Slančíková-Timrava, Slovenská prozaička a dramatička skončila štvrtú triedu meštianskej školy v Banskej Bystrici. Po otcovej smrti v roku 1909 sa z Polichna presťahovala do Ábelovej, kde sa v roku 1919 stala opatrovateľkou v materskej škole, od 1929 žila na dôchodku, od 1945 bývala v Lučenci. Celý život zápasila s existenčnými problémami. Vrcholná predstaviteľka druhej fázy slovenského realizmu. Jej literárny vývin ovplyvnili súkromie, život nevydatej ženy v zapadnutom novohradskom kraji a rodinné literárne tradície. Písala črty, poviedky a novely z dedinského a spoločenského života.

V rukopisnom zošite s názvom Pesničky sa zachovali jej verše z rokov 1886 – 1897. Tlačená prvotina Za koho isť? (1893) vyšla v budapeštianskych Slovenských novinách. Námet poviedok a noviel čerpala z prostredia vidieckej inteligencie, poznačené autobiografickými prvkami, iné venovala vysťahovalectvu a problémom vlastníctva. Autorka noviel Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), Katera (1894), Ondrej Karman (1896), Sluhove trpkosti (1897) a i. V novele Skúsenosť (1902) sa dostala do rozporu s oficiálne chápaným národovectvom martinského centra (Vajanský), takže redaktor J. Škultéty musel niektoré pasáže zmeniť alebo vynechať, čo bolo príčinou jej kratšieho odmlčania. Ďalšie novely a poviedky Na jednom dvore, Veľký majster (obe 1904), Bez hrdosti (1905), Veľké šťastie (1906), Tá zem vábna… (1907), Márnosť všetko (1908), Mojžík (1912), Mocnár (b. r.), Ťapákovci (1914), Hrdinovia (1918), Skon Paľa Ročku (1921), Dve doby (1937), Záplava (1938), Všetko za národ (1926). Po 1918 písala sporadicky aj divadelné hry: Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Jej rozsiahle dielo vyšlo súborne ako Zobrané spisy 1 – 12 (1921 – 45) a 1 – 7 (1955 – 59), I. Kusý edične pripravil Korešpondenciu Timravy a Šoltésovej (1952).

Tapakovci 

Skon Paľa Ročku (1921)

Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. Paľovi už „je odporný jej hlas, jej smiech i celá ona...“. Paľa až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo „láska pri biede sa minula“.

Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom. Obaja pracovali až do úmoru. Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba.

Ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo. Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi – pijanovi v biede a pohŕdaní. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe nového domu a prišla sa naň pozrieť, až keď bol hotový.

Paľo jej zakázal, aby vkročila do jeho domu, dokonca ju tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on , Paľo vyhnal ju. Všetky tieto spomienky a ťažké duševné útrapy mučia chorého Paľa Ročku.

Cíti, že už z postele nevstane a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavená tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Zuza, aj keď veľmi nerada, ide a s plačom prosí svokru, aby prišla za Paľom, lebo bez jej odpustenia nemôže zomrieť.

Ale matka je neoblomná, svojmu synovi neodpustila. Nepríde za ním ani vtedy, keď v Paľovom mene prídu prosiť aj ďalší. Paľo však stále čaká a matku, díva sa na dvere, dúfajúc, že sa v nich objaví. A matka nakoniec predsa len príde – zvíťazí jej materinská láska. Navzájom si odpustia. Paľo sa ešte rozlúči so ženou i s malým synom a navždy zatvorí oč