Novohrad

Robo Grigorov o ňom krátko po jeho úmrtí povedal: 

Pekný, ale žiaľ, aj smutný sobotný večer priatelia. 

Včera dostala naša kultúra tú najťažšiu ranu. Zomrel kráľ slovenského herectva, Štefan Kvietik. Za svoj život povedal o Slovensku oveľa viac, než všetky encyklopédie. Jeho hodnota nebola len v tom, ako dokázal pochopiť a stvárniť filmovú postavu. Mal všetko, čo si môže národ od herca želať. Morálku, etiku, talent, dobrotu, múdrosť, ale hlavne, skromnosť a lásku ku všetkému živému. Keď som ho spoznal osobne a zažil jeho energiu zblízka, zistil som, že je ešte oveľa lepší človek, než som si predtým vedel predstaviť. Asi niektorí viete, ako sa k nemu spoločnosť zachovala. Ako ho pred rokmi odstavili a tvárili sa, že neexistuje. Ale nech robili, čo chceli, nedokázali dosiahnuť, aby ho ľudia prestali milovať. Len na jednej našej spoločnej prechádzke sa pri nás zastavil skoro každý, kto šiel okolo, aby ho pozdravil a prejavil mu svoj obdiv. To bola naozajstná popularita, akú médiami nedosiahnete. Ľudia skrátka cítili, že on bol niečo extra. 

Môžem potvrdiť, že bol. Keď sa raz naša kultúra rozhodne znova vrátiť ku kvalitnému umeniu, mladí sa budú môcť z jeho filmov učiť, ako má vyzerať majstrovské herectvo. Vždy, keď budete pozerať jeho film alebo divadelné predstavenie, všimnite si, aké to je, keď je na scéne veľký herec. On postavu nehral. On sa ňou stal. Veríte mu každé slovo, každé gesto. Je herectvo je dokonalé, ide do hĺbky. Zomrel kráľ a nedá sa ani povedať, to známe „nech žije kráľ“, lebo nikto, kto by sa mu vyrovnal, dnes neexistuje. Nezabudnime na kráľa slovenského herectva, Štefana Kvietika. On na nás nezabúdal nikdy. Ďakujem. Robo Grigorov sa takto vyjadril v deň smrti veľkého novohradskeho rodáka.

Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach pri Veľkom Krtíši. Ako dieťaťu sa mu o herectve ani neprisnilo, jeho najväčšou túžbou bolo študovať medicínu. Napokon sa aj vďaka svojim rodičom, divadelným ochotníkom, rozhodol pre divadelné dosky. Po štúdiu herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave začal svoju hereckú kariéru v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1959 bol členom Slovenského národného divadla (SND) a od roku 1984 pôsobil aj ako pedagóg na VŠMU.

„Možno sa teraz viacerí mladí herci urazia, ale mnohí z nich si hádam ani nezaslúžili toľko príležitostí, koľko ich dostali. A hneď sa cítia a správajú ako veľké hviezdy. K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť - skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek. Asi je to tvrdý pohľad, však?“

Po roku 1989 vstúpil Kvietik do politiky ako sympatizant Slovenskej národnej strany (SNS). V rokoch 1990 až 1994 bol poslancom Slovenskej národnej rady. Pôsobil ako podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil v roku 2004 umelcovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Počas udeľovania cien OTO za rok 2009 do Siene slávy vstúpil aj herec Štefan Kvietik. Je tiež laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska z roku 2013. Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo si prevzal 9. marca 2014 v Prahe.

Štefan Kvietik je v poradí štvrtým slovenským hercom, ktorý má na Filmovom chodníku slávy pred Mestským divadlom P. O. Hviezdoslava v Bratislave žulovú dlaždicu s vlastným menom.

Svoje spomienky spísal so spisovateľom Jánom Čomajom v roku 2009. "Napísal som knižku Život bez opony. Tam som vyjadril svoje základné a primárne ľudské herecké pocity, ktoré som ponúkol tým, ktorí budú mať chuť a odvahu vrátiť sa k mojim riadkom. A vo vedomí toho, že možno ma cez tie riadky ľudia spoznajú viac, ako ma mohli spoznať z mojich televíznych inscenácií," pripomenul Štefan Kvietik.

V rozhlase vytvoril vďaka svojmu príjemnému basbarytónovému hlasu množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov.

Divadelné hry.

Umelec odohral veľké postavy v divadle, televízii a vo filmoch. V divadle to boli úlohy krásne a herecky vďačné ako napríklad Figaro v Novom Figarovi od českého autora Vítězslava Nezvala, Stanley Kowalski v známej hre Električka zvaná túžba (Tennessee Williams), alebo Nick v inscenácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej, ktorej autorom je Edward Franklin Albee. Stvárnil postavu Dona Rodriga v Cidovi od Pierra Corneilla, či kniežaťa Andreja Bolkonského v dramatizácii románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.

Filmografia: 

Clovecenstvom vycibriene herecké umenie Štefana Kvietika si mnohí pamätajú z filmov ako 

Boxer a smrť (1962), 

Prvú výraznú filmovú rolu získal Štefan Kvietik vo filme Petra Solana Boxer a smrť (1962). Silný príbeh vyvoláva otázky o sile ľudskosti a solidarity. Autor predlohy Jozef Hen pritom vychádzal z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na zápasy v Osvienčime.

"S filmom Boxer a smrť som bol na filmovom festivale v Corku. Po premietaní ma oslovil istý filmový producent a ponúkol mi spoluprácu na jeho novom filmovom projekte. Nezaujímali ho moje upozornenia, že nie som herec na voľnej nohe, že mám fixný angažmán v divadle a podobne, chcel len vedieť za koľko. Placho a skôr položartom som poznamenal, že rád by som vlastnil auto Hillman Minx. Trochu čudne sa zatváril a pokračoval: 'To si kúpite za diéty, ale koľko chcete za film?' Neskôr som sa dozvedel, že tento pán navštívil aj Filmexport v Prahe a aj to, s akou informáciou odišiel - že v takom filme 'náš' herec nemôže hrať. A bolo po paráde," zaspomínal si Kvietik.

Sám vojak v poli (1964)

Staršia generácia nezabudne na jeho baróna von Goldringa vo filme Sám vojak v poli (1964) v réžii Otta Haasa.

Prípad pre obhajcu (1964) Film nakrútil Martin Hollý. 

V roku 1966 ho Otakar Vávra obsadil do svojej 

Romance pro křídlovku (1966)

Majster kat.

Matka (1968)

Kritika ocenila Štefana Kvietika za úlohu v televíznom filme Martina Ťapáka s názvom Matka. Dej sa odohráva v jednej miestnosti, film je doslova nabitý energiou a rivalitou medzi dvoma bratmi, ktorých excelentne stvárnilo duo hercov Štefan Kvietik a Ivan Rajniak.

Medenej veže (1970)

Červené víno (1972) 

Tisícročná včela (1983). Fascinujúca rodinná sága na motívy románu Petra Jaroša bola označená kritikou za divácky najúspešnejšiu v histórii domácej tvorby, a to aj vďaka majstrovstvu účinkujúcich hercov Štefana Kvietika, Jozefa Kronera a Michala Dočolomanského.

Sedím na konári a je mi dobre (1989),

Štefan Kvietik sa zhostil aj menšej ale výraznej úlohy aj v ďalšom Jakubiskovom filme v ktorom sa režisér svojsky vyrovnal s 50. rokmi, s kultom osobnosti ako aj s témou kamarátstva či nehynúcej lásky.