Novohrad

Novohrad a ťaženie proti Rusku

Začínajúci sa rok 1941 neprinášal perspektívy zlepšenia hospodársko-sociálneho postavenia pracujúcich más. Nepriniesol však spokojnosť ani prominentom režimu, najmä HSLS a HG. Veľmi výstižne to postrehol vo svojej správe za mesiac január 1941 okresný náčelník, keď konštatuje: 

,,V poslednej dobe po-zorovať tu medzi pospolitým ľudom v okrese, že sa začína triedenie medzi HSLS a HG. Toto pozostáva z toho, že členstvo strany s členmi HG sa začína hádať, čo je viac, či strana alebo garda. Do gardy sa tu votreli ľudia, ktorí cestou strany nevedeli svoje osobné záujmy uplatniť a teraz cestou gardy sa pokúšajú uplatniť sa. Snažia sa vytlačiť a odtisnúť starých pracovníkov pod rúškom národného socializmu... Napr. Jozef Zivák z Kalinova, jeden novopečený gardista predo mnou v úrade prehlásil, že on je členom národnosocialistického a či gardistického revolučného výboru v okrese. Bližšie o tomto revolučnom výbore ani nechcel povedať..." Rozpory medzi okresným vedením HSLS a okresným veliteľom HG navrhol vyriešiť odvolaním veliteľa HG z funkcie.

Pozornosť pracujúcich sa upierala na neustále sa zhoršujúce hospodársko-sociálne postavenie. Ťažisko práce formujúcich sa ilegálnych buniek sa preto i v tomto roku sústreďuje na zlepšenie hospodárskej a sociálnej situácie robotníctva. Politická aktivita sa prejavovala len v súvislosti s blížiacim sa 1. májom 1941. Obsah letákov a hesiel, ktoré sa zjavili po dedinách Novohradu, zodpovedá pokynom ÚV KSS.

Protifašistické hnutie nadobúda novú kvalitu po vierolomnom prepadnutí Sovietskeho zväzu fašistickým Nemeckom. Nástup slovenských vojakov do boja proti slovanskému Sovietskemu zväzu otvoril oči mnohým, i tým, ktorým dovtedy nebolo ešte všetko jasné. Aby režim paralyzoval a zamedzil vplyv komunistickej propagandy moskovského i londýnskeho rozhlasu, zaplomboval v okrese mnoho rozhlasových prijímačov. V správe okresného náčelníka Župnému úradu v Banskej Bystrici za mesiac júl sa konštatuje, že podľa pokynov v súvislosti s vojnou proti ZSSR boli daní pod policajný dozor a eskortovaní do koncentračného tábora v Ilave tí občania, ktorí podľa názoru úradov boli pre režim nespoľahliví. Opatrenie sa v závere správy kvalifikuje ako prostriedok na,,potláčanie nepriateľskej propagandy a zastrašenie ľudu."

Propagačné opatrenia však režimu veľmi nepomáhali. Vojaci z východného frontu hovorili o neľudskom vyčínaní fašistických vojsk na Ukrajine, o morálnej sile s

Červenej armády a odhodlaní ruských ľudí zvíťaziť nad fašizmom. Presvedčivú propagandu domácich príslušníkov hnutia odporu a slovenských vojakov z východného frontu nemohli oslabiť ani najrafinovanejšie opatrenia štátneho aparátu. Vojaci nepísali domov nijaké oslavné listy, nepísali ani o postupe fašistických vojsk, i keď vedeli, že ich obsah cenzurujú, preto ich režim nemohol použiť v tlači, rozhlase, v kostoloch alebo na iné propagandistické účely. Zverenú úlohu neplnili ani konfidenti, ktorým režim poskytoval práve na tento účel nemalé finančné prostriedky.

Vojnové dobrodružstvo, do ktorého slovenský národ zatiahli klérofašisti roku 1942, veľmi citeľne postihlo už beztak labilnú ekonomiku štátu. Neutešená situácia pracujúcich sa znovu odrazila v hospodársko-sociálnych nepokojoch. Ľudové masy začínajú prichádzať na to, že táto vojna je im cudzia a že ich sociálne postavenie sa čím ďalej tým viac dostáva do ostrého kontrastu s teóriami o uskutočňovaní „národného socializmu".

Protifašistická činnosť už od začiatku roku ohlasuje sa rozširovaním protifašistických letákov. Režim odpovedá trestnými oznámeniami na šíriteľov správ londýnskeho a moskovského rozhlasu.

Sieť ilegálnych buniek KSS sa d'alej rozširuje. Medzi robotníkmi v cinobanskej maši zakladajú bunku Trokan, Wolf a Adam Benko. Študent Trokan pomáha zakladať počas letnej praxe komunistickú bunku aj v lovinobanskej magnezitke. Jej vedúcim sa stáva Ondrej Koreň. Nezávisle od existujúcich buniek vyvíjajú aktivitu i 2-3-členné skupinky komunistov, ktoré síce nemajú všetky základné znaky bunky pevnú organizačnú štruktúru, členské príspevky, revolučnú disciplínu, presné plnenie programu a pod. Čipčala z Hrabova nadväzuje kontakty so zvolenským komunistom Štefanom Gergeľčíkom, s ktorým sa zoznámil r. 1939 v Ilave, počas odpykávania trestu za protifašistickú činnosť. Podobne konajú i Jozef Hajtol, Matúš Valach a František Martinský z Divína, Ján Palička a Ondrej Benčok z Podrečian, Ján Maťaš z Cinobane, Jozef Strmeň z Utekáča atď.

Porážka fašistických vojsk pred Moskvou a vstup USA do vojny stali sa impulzom na zintenzívnenie komunistického hnutia odporu. Celková politická atmosféra nútila komunistov rozšíriť protifašistický front, zjednotiť protifašistické a opozičné sily, aby nacistické Nemecko a s ním spriahnutý slovenský klérofašistický režim boli na hlavu porazené. ÚV KSS bol za utvorenie Ústredného revolučného národného výboru v Bratislave. Výsledky zjednocovacieho procesu nemali ani v celoslovenskom meradle trvalejší charakter, nečudo potom, že tieto tendencie nezaznamenali ani v podmienkach Novohradu vý- znamnejší výsledok a že politika komunistov tu ostáva na pôvodnej ideovo-politickej báze. Sklamanie z neúspechu ilegálny ÚV KSS len utvrdilo v domnienke, že bude najsprávnejšie spoliehať sa na vlastné sily. Začínajú sa presadzovať názory, aby v čase oslobodenia prevzali moc ozbrojené bojové družiny, akési úderné jednotky komunistickej strany, ktoré by neskoršie začínali uskutočňovať jej revolučný socialistický program. Všetky tieto okolnosti mali za následok, že i v Novohrade chápali problémy protifašistického odboja v zmysle celoslovenských tendencií.

Porážka fašistických vojsk pri Stalingrade zaktivizovala odboj všetkých demokratických a vlasteneckých síl proti režimu. Začínajú sa šíriť správy o prechodoch slovenských vojakov k sovietskym partizánom a k Červenej armáde. Správy získavali na hodnovernosti tým, že žandári začali vyšetrovať ich rodiny. Správy moskovského a londýnskeho rozhlasu o pohybe frontu, ktoré sa rozširovali najmä kanálmi,,šepkanej propagandy", vý- razne ovplyvňovali ľudové masy a ich politickú orientáciu.

Rok 1943 znamenal obrat medzinárodnej orientácie v neprospech fašizmu. Významná je politickovýchovná práca všetkých zložiek protifašistického frontu v Novohrade, lebo najmä pod vplyvom jej pôsobenia nastal zásadný prelom v politickej sta- bilite režimu v okrese. Začínajú sa rozkladať fašistické organizácie, ktoré sa nikdy neopierali, ako sme už spomínali, o masovú základňu. Prakticky už nemajú takmer možnosť vyvíjať politický tlak, alebo uskutočňovať, represívne opatrenia. Ak dovtedy papierové organizácie HSLS, HG a HM formálne živorili, teraz už nie je isté, či ešte vôbec existujú. Prívrženci režimu už nechcú byť v popredí a aj u tých najhorlivejších, ktorí sa výrazne prejavili najmä v rokoch 1938-1939, badať určitú toleranciu k činnosti osôb zapojených do protifašistického hnutia.

Vo februári 1943 vyšetrovali žandári rodinu Jána Segeča-Marka, čatára z povolania, ktorý prebehol na východnom fronte zo slovenskej armády k Červenej armáde. 19. II. 1943 sa Segeč ozval zo Stalina v moskovskom rozhlasovom vysielaní pre Československo. Okrem neho na stranu ČA a k ukrajinským a bieloruským partizánom prešli z nášho okresu i další vojaci slovenskej armády, ako napr.: Silvester Sarvaš z Podkriváňa (padol v radoch Čs. armádneho zboru v bojoch pri Dukle), Ján Paprčka z Divína, Ján Henžel z Lovinobane (padol ako partizán v Bielorusku), Viliam Krpeľan z Lovinobane, Michal Adamove, Pavel Fatara, Ján Starove, Ján Hronec (všetci z Málinca), Samo Faltan z Hradišťa (bojoval v ra- doch bieloruských partizánov), Pavel Korim z Cinobane (za SNP bojoval ako príslušník parabrigády), Július Kokavec z Kalinova (vyškolil sa v Proskurove a bojoval v partizánskom oddiele Thälmann), Michal Vesteg z Polichna

Z týchto dôvodov skrachovali aj politické školenia HSLS ako to konštatuje okresný náčelník v Lovinobani vo svojom hlásení za mesiac február 1943. V hlásení sa ďalej píše, že ...,,v poslednej dobe badať akúsi smelosť bývalých komunistických predákov a Čechoslovákov, ktorí rozširujú zahraničné správy". Hlásenie adresne hovorí, že takéto živly sú napr. v papiernictve Lekeša v Kokave n/Rimavicou a vymenúva Richarda Kafku, Františka Lekeša,

Stratila a Kolačného.

Alibizmus začína dosahovať veľké rozmery. Za prísľub, že sa ich činnosť v týchto rokoch nebude posudzovať tak prísne, boli ochotní poskytnúť národnooslobodzovaciemu hnutiu i určité služby. Mnohí z nich si začínajú uvedomovať, že vtedy konali nesprávne a usilujú sa zo všetkých síl odčiniť napáchané zlo.

V úzkej súčinnosti so sociálnymi demokratmi sa aktivizujú zložky občianskeho odboja a črtá sa aj spolupráca komunistov s príslušníkmi sociálnej demokracie. Kým v občianskych zložkách a u sociálnych demokratov ide o hľadanie spoločných foriem hnutia odporu, o spoločný program do nastávajúcej etapy, v komunistickom odboji ide predovšetkým o organizačné upevnenie a rozširovanie okruhu pôsobnosti. Menšie i väčšie ilegálne komunistické bunky, ktoré dovtedy nemali pevnú organizačnú štruktúru (z času na čas sa rozpadali a znovu vznikali) a kto- ré predtým rozbíjal štátny aparát, sa znovu obnovujú, naberajú dych a snažia sa hľadať spoločnú platformu s nekomunistickými zložkami odboja, aby protifašistický odboj vyznel čo naj- účinnejšie. Tomuto stavu a situácii nasvedčujú takmer všetky spomienky členov komunistického hnutia odporu.

V Novohrade ako prví nadviazali kontakty predstavitelia občianskeho hnutia odporu so sociálnymi demokratmi. Stalo sa tak aj preto, že medzi nimi nikdy nebolo neprekonateľných prekážok a že osobnosti predstaviteľov sociálnej demokracie aj v období tzv. slovenského štátu mali určité spoločenské posty, čo nesporne podporovalo dôveru občianskeho hnutia odporu. Nemalú úlohu tu zohrala aj tá skutočnosť, že obyvateľstvo okresu udržiavalo dobré kontakty práve s obyvateľstvom okresu Zvolen, v ktorom mala sociálna demokracia významné pozície a že práve odtiaľ vychádzala progresívna politická koncepcia spolupráce s občianskymi skupinami i s komunistami. Aj väčšina úradníckeho aparátu a kvalifikovanejšia časť robotníctva okresu gravitovala k sociálnej demokracii. Postupom času však aj v radoch prívržencov sociálnej demokracie dochádza k di- ferenciácii názorov a k podpore politiky komunistov.

Významným prejavom aktivity sociálnodemokratických buniek v Novohrade bola ich činnosť pri vydávaní a rozširovaní časopisu Hlas národa. Predpoklady konštituovania tohto časopisu sa vytvorili koncom roku 1942, keď dochádza k spojeniu dvoch významných protifašistických skupín sociálnodemokratického charakteru. Skupina V. Plávku, ktorá mala centrum činnosti na letisku Tri Duby a ktorá mala silné spoločenské pozície v Liptove, ale aj v iných oblastiach Slovenska, sa spojila so skupinou, ktorá sa sformovala okolo M. Juráša. Vytvorila sa tak dosť široká a do hĺbky členená sieť ilegálnych skupín a jednotlivých spolupracovníkov.

Ideovým tvorcom a zakladateľom časopisu stáva sa M. Juráš zo Zvolena, kde vychádza začiatkom marca 1943 v počte 50 exemplárov aj prvé číslo. Prvé číslo je zároveň aj posledným, ktoré vychádza vo Zvolene pod priamym dozorom jeho zakla- dateľa. Na prácu takéhoto charakteru neboli totiž vo Zvolene najpriaznivejšie podmienky - chýbal materiál a financie, nebolo priestorov a ani chod tlačiarne by sa nebol mohol dlhší čas utajovať. Z týchto dôvodov sa tlačiareň a administrácia presťahovali do Tomášoviec, kde sa schádzajú všetci zainteresovaní z jednotlivých skupín a buniek na poradu o ďalšom vydávaní Hlasu národa. Hlavnou náplňou ča- sopisu mala byť účinná propaganda boja proti fašizmu, mal sa stať nekompromisným kritikom ľudáckej politiky a tlmočníkom protifašistických nálad medzi prívržencami hnutia odporu. Účastníci porady sa uzniesli, že časopis bude vychádzať ako mesačník v náklade 600 - 1000 exemplárov. Expedovať sa mal všetkým dobrým vlastencom, ale aj členom klérofašistickej vlády a po- predným fašistickým funkcionárom, ako aj mnohým známym i neznámym činiteľom na Slovensku, ale i mimo územia Slovenska. Okrem členov tomášovskej skupiny M. Juráša, Jána Kulicha a Ondreja Barkáča sa porady zúčastnil za skupiny svojej organizácie Viktor Plávka a jednotlivci Pavol Kašinský z Mýtnej, Viera Kolárová z Môťovej a Ondrej Tatarka zo Žiliny.

V Tomášovciach získava časopis širokú sieť kolportérov. Ján Hudec a Jurar Chochol z Tomášoviec rozširovali časopis za aktívnej pomoci členov finančnej stráže v pohraničí, Ján Kulich a König medzi robotníkmi hlavne v Ipeľskej kotline, Ondrej Takáč-horný za pomoci dr. Gustáva Vodu z Lučenca na území